Škôlkársky

Autor: Ivana Hukeľová | 7.10.2015 o 12:25 | Karma článku: 6,19 | Prečítané:  799x

Išla som okolo mojej materskej škôlky a mierne ma prepadla nostalgia. Prepadlo to nielen mňa, ale aj tú škôlku. Ukradli všetky bývalé kolotoče, na ktorých som si aktívne drvila kolená. Žiaden kolotoč z ktorého som asi 150 krát 

spadla, žiadna hojdacia loďka z ktorej pri mne 150 krát padol niekto iný. Už to tam nevyzerá ako v každej škôlke na Slovensku. S oranžovým nábytkom s okrúhlymi madielkami, kvietkavými zrkadlami v kúpeľni, rozkladacími postieľkami, s taniermi s modrým prúžkom a penovými atrapami ovocia a zeleniny.  

Nostalgia prepadávala ďalej. Spomenula som si na svoje ranné cesty do škôlky na nosiči bicykla. Každé ráno zaznelo varovanie: „nieže si strčíš nohu do špicov, lebo dostaneš.“  Nakoľko som bola aktívne dieťa a aj bez „nohy v špicoch“ som každý deň mala náhradnú aktivitu, ktorá mohla byť odmenená bitkou, tak som už s tými špicmi nenásobila. Vždy som sa na ne pozerala a fakt dávala „bacha“. Raz mi napadlo tie špice vypliesť farebnými drôtikmi, že sa mi na ne bude veselšie pozerať. Nebol to dobrý nápad..... 

V škôlke som bola vždy prvá, niekedy aj pred „súdružkou učiteľkou“. Brala ma vždy staručká pani kuchárka so šedivými vlasmi, v ozajstnej bavlnenej šatovke. Veľmi som mala rada túto pani. Ako dieťa som si myslela, že je to žena uja večerníčka. A vždy som sa jej pýtala, kde má Dunča.  Dobrá tetuška ma zachránila asi milión krát. Najskôr mi tajne brala veci, ktoré som na obede odmietala jesť a potom ma po obede zachraňovala od zomretia hladom, nejakým podpultovým chlebíkom. Zo škôlky si vlastne pamätám len na chuť chleba s niečím, iné jedlo som len videla. Moje najobľúbenejšie jedlo bola, ale  jednoznačne zubná pasta „Perlička“.  Ešte stále mi znie v hlave jej slogan. Na tú som chodila aj na dupľu.   Bolo nás takých viac.  Keď sme sa správne súdružke pomiešali, tá dupľa vyšla. 

Z troch aj niečo odchodených rokov v škôlke si človek veľa toho nepamätá, ale keď už tak už. Jedna sánkovačka, sa  vryla hlavne do pier spoluškôlkára. Bol to taký ten typ bojkového mamičkánika, maličkého, ktorý netušil čo je to dávať „bacha na špice“ a nebol tak životom ostrieľaný ako ja. Posadili nás spolu na sánky a sotili dolu svahom. Šli sme.  Na vodičák sme boli predsa malí, tak sme šli ako nás sánky viezli. Spoluškôlkar jačal ako blázon. Asi v 4 rokoch som  prvý krát pochopila slovné spojenie „chlap mi lezie na nervy“.  Keby som mala za sebou aspoň trenažér na tie sánky, tak zastavím a vysadím ho. On sa ale rozhodol vysadiť sám. V polovici kopca chcel prekročiť nohou sánky, čím nás to zvrtlo a šli sme rovno na snehový bubon. Spoluškôlkár jačal už ako hasičská húkačka. Skočili sme. Dopadli sme. Najskôr my, potom sánky. Srandy kopec a miestami aj krvavý snehový kopec.  Spoluškôlkár si rozhryzol pri dopade peru. Tu už jačal ako pavián.  A kto za to dva dni kľačal v kúte ?  Do konca škôlky som sa s ním už nehrala..... 

Potom si ešte pamätám, ako som nadšene skákala po rozkladacej postieľke, asi od samého šťastia, že sme už nemuseli hrať tú čudnú hru – zavri oči, nehýb sa a buď ticho. Niekedy tomu hovorili poobedný spánok.  Podpultové chlebíky, čo to vážili tak som tú posteľ zlomila. To bol vtedy prúser. Súdružka sa mi stále vyhrážala, že tú posteľ zabalí mamine domov, nech ju ocino opraví. Ako pre mňa šialená predstava. Celý rok som rozmýšľala, ako tu posteľ zoberieme na ten bicykel a nedám nohy do špicov.  Súdružka bola ale „ kámoš“. Mamine  to síce všetko požalovala, aj keď tvrdila, že sa to robiť nemá, ale posteľ nám na ten bicykel nezabalila. 

Čo som v škôlke z duše nemala rada (okrem obedov), bola telesná na „pes a mačka“. Jedna so súdružiek prišla s inovatívnou myšlienkou. Celé cvičenie nám zostavila na tú šialenú pesničku: „Pes a mačka, pes a mačka to je dobrá naháňačka...“  Toto sa v mojich 5 rokoch stretlo s obrovským nepochopením.  Stála som s otvorenou pusou a pozorovala, že akože fakt, mám poskakovať a vrtieť sa a robiť psa a mačku a čudne mňavkať a havkať. Tie deti vyzerali okolo tak čudne, že ma to vždy paralyzovalo. Niekedy mal paralyzer dosah až do kúta na kolená. 

Zo škôlky som chodila posledná, čo mi zabezpečilo, že som poznala všetky škôlkárske maminy a jedného ocina. Ocino spoluškôlkárky prišiel, ale len raz. Škoda. Mne sa zdal veľmi zábavný.  Spoluškôlkárka mohla vtedy ísť domov v papučkách a cudzom svetríku..... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?